Karel Vítězslav Mašek bol známy predstaviteľ českého symbolizmu a secesie. V roku 1887 odišiel spolu s Alfonsom Muchom a Františkom Dvořákom do Paríža. Jeho akvarel Hodujúci fauni získalo Slovenské národné múzeum – Historické múzeum darom v roku 1955, dielo bolo uložené do depozitára múzea. Tam sa však už nenachádza. Téma pre Vladimíra Kordoša.
Je to už dávnejšie, čo som sa podieľal na príprave výstavy o symbolizme v bratislavskej Galérii G19. Diela spadajúce do tohto umeleckého smeru, ktorý vychádzal zo snového a imaginatívneho sveta, z literatúry, najmä poézie, ma vždy nesmierne priťahovali, boli mi blízke. Symbolizmus sa prelínal s dekadenciou, secesiou či avantgardami. Vrcholil v rokoch 1880 až 1914. Ocitol sa v spleti modernizmov, ktoré ho zatienili alebo pohltili. Dlhodobo nevzbudzoval zvláštny záujem. Trvalo takmer sto rokov, kým mu boli venované osobité výstavy. (...) Symbolisti narábali so symbolmi mimo zaužívanej ikonografie v mene prehĺbenia duchovného odkazu svojho diela. Dištancovali sa od umenia, ktoré sa zameriavalo na vonkajší svet. Zaujímali sa o duchovné posolstvá a vnútorný svet človeka plný obáv, smútkov a pochybností. Ich diela bývajú silno osobné, obskúrne a nejednoznačné, zároveň však odrážajú dobové filozofické tápania a snaženia. Symbolisti sa primkýnali ku katolíckej moderne, k obrodným kresťanským hnutiam, ale aj k východným náboženstvám, okultizmu a mysticizmu; viacerí inklinovali k agnosticizmu. Nanovo spracovávali mytologické a kresťanské námety, stredoveký materiál, exotizmy, motívy fantazijných krajín a ženských bytostí, či tému zániku a smrti. Tak to charakterizovala historička umenia Marta Herucová v skladačke k výstave, ktorú sme nazvali Šepoty a výkriky symbolizmu.
Na Slovensku sa diela európskych symbolistov po prvý raz objavili v roku 1919 v Redute na jesennej výstave Bratislavského umeleckého spolku. Medzi dielami domácej produkcie tam boli ukážky tvorby švajčiarskych umelcov Ferdinanda Hodlera a Cuna Amieta. Bolo to zásluhou tajomníka spolku Rezső Meszlényiho (Richarda Messera), ktorého Amiet aj portrétoval. Meszlényi študoval literatúru vo Švajčiarsku, v Bratislave učil na Obchodnej akadémii. Jeho manželka Agáta, rod. Albrecht, bola teta muzikológa a hudobníka Jána Albrechta a jeho syn Thomas Maria Messer pôsobil ako dlhoročný riaditeľ Guggenheimovho múzea v New Yorku. Na Slovensku sa symbolistické diela objavovali len ojedinelo na rôznych výstavách, či už autorských (Harmos 2000, Váchal 2005, bratia Tichyovi 2014, 2015) alebo širšie koncipovaných modernistických prezentáciách.
Na spomínanej výstave v Galérii G19 (2015) sa nám podarilo vystaviť dovedna 130 diel od 45 umelcov z jedenástich krajín, medzi nimi diela umelcov ako František Bílek, Jozef Blanarovits, Robert Fowler, Lajos Gulácsy, Karol Harmos, Felix Jenewein, Rudolf Jettmar, Max Klinger, František Kobliha, Jan Konůpek, František Kozics, Abel Pann (Abba Pfeffermann), Vojtěch Preissig, Enrique Serra, Ferdinand Staeger, Kálmán Tichy, Ladislav Treskoň, Josef Váchal. Bola to pozoruhodná kolekcia a výber obrazov či grafík bol výsledkom hlbšieho výskumu. Ten nás priviedol k súkromným zberateľom i k viacerým zbierkam verejných štátnych inštitúcií. Ešte by som rád pripomenul, že prvotný impulz k tomuto počinu dala historička umenia Iva Mojžišová († 2014), naša spoločná priateľka.
Pri zhromažďovaní a skúmaní materiálov sme zažili všeličo. Na výstavu sme si chceli zapožičať aj akvarel Hodujúci fauni z roku 1905, dielo Karla Vítězslava Maška. Podľa starých záznamov akvarel získalo Slovenské národné múzeum-Historické múzeum darom v roku 1955. Dostalo inventárne číslo UH 2480. Múzeum sprvu sídlilo v Harmincovej budove pri Dunaji, dnes je na Bratislavskom hrade.
Dielo sa v depozitári nenašlo a ako vysvitlo z následnej korešpondencie s pracovníkmi múzea, bolo „odpísané“, teda vyňaté zo zbierok. Udialo sa to v roku 1994 na príkaz Ministerstva kultúry SR, pričom sa spomína „hromadný odpis“ a istý pán Vladimír Varinský. Je zarážajúce, že neexistuje fotografia Maškovho akvarelu a dôvod „odpisu“ sa nikde neuvádza.
Karel Vítězslav Mašek (1865 Točné, pri Prahe ‒ 1927 Praha) bol známy predstaviteľ českého symbolizmu a secesie, maliar a ilustrátor. Študoval krátko na pražskej a potom na mníchovskej akadémii. V roku 1887 odišiel na rok spolu s Alfonsom Muchom a Františkom Dvořákom do Paríža. Zapísal sa na Académie Julian a študoval u Gustava Boulangera a Julesa Lefebvra. Po návrate namaľoval niekoľko opôn pre české i slovenské divadlá (Kolín, Plzeň, Náchod, Martin). Od roku 1898 vyučoval na UMPRUM v Prahe, k jeho žiakom patril napríklad Josef Čapek. Jeho manželkou bola Viktorie Černá z Předměřic (1866 – 1944), s ktorou mal syna architekta Jaroslava Maška (1893 – 1956). Diela Karla Vítězoslava Maška sú v Národnej galérii v Prahe, v Musée d'Orsay v Paríži a jedno bolo aj v SNM v Bratislave.
Keď sa na nedávnej aukcii bratislavskej aukčnej spoločnosti Art Invest objavil Maškov obraz Alegória jesene z roku 1912 (s vyvolávajúcou cenou 180 000 €), pripomenulo mi to jeho Hodujúcich faunov, ktorí bohviekde „hodujú“...
Autor článku: Vladimír Kordoš
Zdroj: https://standard.sk/575895/hlada-sa-investigativny-novinar-kde-je-karel-vitezslav-masek
