Umelecký život na Podkarpatskej Rusi bol na začiatku 20. storočia formovaný najmä miestnymi autormi, ktorých školili významní uhorskí umelci v duchu umeleckých kolónií. Po pripojení územia Podkarpatskej Rusi k Československu sa stráca jej dominantný vzťah k Budapešti ako kultúrnemu centru a vyvstáva potreba vybudovania vlastnej výtvarnej organizácie, kultúrneho centra i umeleckého školstva. Podkarpatská Rus ako vďačný inšpiračný zdroj začala priťahovať veľké množstvo maliarov z celej republiky, predovšetkým v českých krajinách bola živou témou z politického, kultúrneho i sociálneho hľadiska. Mnohí prichádzajúci českí autori tak pomáhali spoluutvárať charakter miesta svojimi výtvarnými, publikačnými či osvetovými aktivitami.
Podobne ako tomu bolo v medzivojnových Košiciach, aj územie najvýchodnejšej časti republiky sa vyznačovalo multikultúrnym charakterom, vďaka čomu bolo umenie Podkarpatskej Rusi tvorené prevažne umelcami – migrantmi. Chýbajúce štátne akadémie umenia suplovali súkromné školy ako Škola Gustáva Mallého v Bratislave 1911 – 1932, Krónova škola v Košiciach 1921 – 1927 a v Užhorode to bola Verejná škola kreslenia, založená v roku 1927 Jozefom Bokšajom a Vojtechom Erdélyim. Bokšaj a Erdélyi, ako vedúce osobnosti boli odchovancami budapeštianskej akadémie, Erdélyimu sa dostalo mníchovské a parížske školenie. Medzi najvýznamnejších žiakov ich Verejnej školy patrili predovšetkým A. Kocka, A. Doboš, F. Manajlo, Z. Šoltés a iní, z ktorých niektorí absolvovali i štúdium na pražskej akadémii.
Českí umelci usadení v Užhorode formovali najmä výtvarný program kubizmu a krajinomaľby (M. Benešová-Špálová, V. Rabas, A. Hudeček, B. Oždian a i.). Zo slovenských výtvarníkov sem dochádzali napríklad M. Benka, I. Weiner-Kráľ či J. Alexy, ktorý dokumentoval tamojšiu krajinu.
Etnicky zmiešané a rôznorodé umenie Podkarpatskej Rusi rezonovalo aj na východnom Slovensku, prostredníctvom výstav vo Východoslovenskom múzeu v rokoch 1921 a 1934. Z dôvodu absencie vlastnej galerijnej či muzeálnej inštitúcie vystavovali užhorodskí a mukačevskí umelci okrem Košíc i v Bratislave a Prahe.
Vedecko-výskumný a výstavný projekt, ktorý mapuje kultúrne dianie a umeleckú produkciu územia bývalej Podkarpatskej Rusi pokračuje ako samostatná výskumná aktivita v nadväznosti na súvislosti medzivojnového umenia, predovšetkým na košický okruh 20. a 30. rokov 20. storočia, známy pod súhrnným názvom Košická moderna. Obdobie medzivojnového umenia na Podkarpatskej Rusi v kontexte Košickej moderny (alebo v merítku stredoeurópskeho umenia) doposiaľ nepredstavuje adekvátne spracovanie z pohľadu slovenskej, či českej umenovedy. Aj z toho dôvodu je táto téma atraktívna, nielen pre lokálne dejiny umenia na východnom Slovensku, ale pri systematickom a komplexnom spracovaní ma ambíciu doplniť kontext širších vzťahov československej umeleckej scény.
Mgr. Tereza Peterová
ART INVEST
Vyše dvesto majstrovských diel zo zbierok takmer tridsiatich domácich a zahraničných inštitúcií a zberateľov je reprezentatívnou vzorkou fenoménu známeho ako Košická moderna.
Pri zabezpečovaní vystavovaných diel na túto výstavu a pri jej financovaní sa významnou mierou podielala práve aukčná galéria Art Invest z Bratislavy.
Olejomaľby, grafiky, pastely, perokresby, unikátne originály plagátov Antona Jassuscha, Konštantína Bauera, Alexandra Bortnyika, Františka Foltýna, Gejzu Schillera, Eugena Króna a ďalších nenechajú nikoho na pochybách, že Košice boli v 20. rokoch minulého storočia významným centrom moderného umenia.
„Košice boli medzi dvoma vojnami jednoznačne rovnocenným kultúrnym bodom v porovnaní s Parížom, Prahou, Weimarom, Viedňou či Budapešťou. To, že zatiaľ na mape významných kultúrnych centier Európy neexistujú, sa dá napraviť. Práve to je naším cieľom,“ hovorí kurátorka výstavy Košická moderna a jej presahy, kunsthistorička Zuzana Bartošová.
Výstava v zrekonštruovaných priestoroch Východoslovenskej galérie bola otvorená od 12.12.2013 do 18.5.2014.
Jednak by to nebolo ani technicky možné vzhľadom na fakt, že diela sú zapožičané zo zbierok jednotlivých súkromných zberateľov, ale aj preto, že skupina už v období, keď vznikla združila osobnosti veľmi rôznorodých charakterov aj umeleckého prejavu. Je preto pochopiteľné, že sme sa snažili urobiť výber, ktorý skôr poukazuje na jedinečnosť a osobitosť jednotlivých umelcov a ich osobný umelecký vývin, ale zároveň aj na možné súvislosti v ich tvorbe a predovšetkým nadväznosť na dielo M. Galandu, k výtvarných princípom, ideám a mysleniu ktorého sa všetci na počiatku prihlásili.
Skupina Mikuláša Galandu sa po prvýkrát ako celok prezentuje svojou výstavou v decembri 1957 v Žiline. Katalóg k výstave je uvedený spoločne podpísaným vyhlásením všetkých členov skupiny s jasnou orientáciou na odkaz slovenskej moderny, predovšetkým diela M. Galandu, Ľ. Fullu, M. A. Bazovského a C. Majerníka, ktorému sa v neskoršom období pripisuje úloha akéhosi manifestu. V období svojho vzniku mala skupina 11 zakladajúcích členov: Andrej Barčík, Róbert Dúbravec, Zdeno Horecký, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Miroslav Marček, Milan Paštéka, Ľudovít Štrompach, Ivan Štubňa, Pavol Tóth a ako hosť s nimi vystavoval Ever Púček.
Na 2. výstave v novembri 1959 sa skupina predstavila v novom zložení: A. Barčík, A. Čutek, V. Kompánek, R. Krivoš, M. Laluha, M. Paštéka, I. Štubňa a P. Tóth. Ani toto zloženie však neostalo definitívne, členská základňa sa zmenila ešte raz, na 3 výstave v Bratislave v roku 1962 s nimi vystavoval Andrej Rudavský, ktorý sa stal aj členom a Rudolf Fila. Ďalšia výstava sa konala v Bratislave a Prahe v roku 1965, poslednou spoločnou výstavou galandovcov bola výstava v Berlíne v roku 1968 v koncepcii Ivy Mojžišovej. V skupine sa stretli ľudia rozdielni povahovo ale aj tvorivými aktivitami. V úvodnom prehlásení síce píšu, že skupina „vznikla z vnútornej potreby navzájom si blízkych výtvarníkov, ktorí sa v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu stretli v estetických názoroch na jednej základni.“, podstatným sa však ukázalo predovšetkým vedomie spojenectva a akejsi súdržnosti, ktorým sa navzájom podporovali pri hľadaní a nachádzaní moderného výtvarného výrazu a pri presadzovaní nového pohľadu na ciele a podstatu umenia. Hoci ich „program“ sformuloval len tie najvšeobecnejšie princípy o základných potrebách výtvarnej tvorby, ich diela v nadväznosti naň oddelili sa od oficiálnej, politicky preferovanej línie socialistického realizmu. Ich východiskom sa stalo „umenie pevných a prostých tvarov, aké si vynucuje civilné prostredie dneška“, ktoré súviselo s prihlásením sa k dielu Fullu a Galandu, v ktorom mohli mladí umelci nachádzať podporu na ceste ku konštruktívnemu, stavebnému ako základnému princípu diela. Galandovci, ktorí sa odmietli začleniť do dobového „prúdu“, lebo „netlmočí verne a v plnom rozsahu pocity moderného človeka“ však zároveň obnovili vedomie súvislostí a nadviazali na výtvarné tradície ranej moderny.
Ich vystúpenie je zároveň aj návratom k svojbytnosti výtvarného prejavu, k autonómnosti moderného umenia, maliarskeho i sochárskeho výrazu a formy.
Imro Weiner-Kráľ, často písaný tiež Imrich Weiner-Kráľ sa narodil 26. október 1901 v Považskej Bystrici, zomrel 11. Augusta roku 1978 v Bratislave. Bol slovenský maliar a grafik. Taktiež bol najoriginálnejším predstaviteľom slovenského výtvarného nadrealizmu a secesného expresionizmu. V rokoch 1919–1922 študoval na Českom vysokom učení technickom a na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe architektúru a maliarstvo. Od roku 1922 na Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe. V roku 1923 prešiel na Akadémiu výtvarných umení v Berlíne. Od roku 1924 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži. V Paríži tiež krátko pôsobil v ateliéroch Colarossi a Grande Chaumiére. Odtiaľ sa už roku 1924 vrátil na Slovensko. Žil v Považskej Bystrici. Potom v rokoch 1929–1932 žil v Bratislave, neskôr v Berlíne. V roku 1936 usporiadal v Bratislave prvú nadrealistickú výstavu spolu s maliarom F. Malým. V roku 1938 sa rozhodol emigrovať do Paríža, kde sa zapojil do protifašistického odboja. V roku 1950 bol však z Paríža vyhostený. Po tomto žil krátko v Prahe, Považskej Bystrici a nakoniec až do svojej smrti v Bratislave. Vo svojich dielach zachytával za pomoci snových symbolov život na slovenskom vidieku, tematizoval svoj židovský pôvod a spoločenské problémy tej doby. Okrem maľby sa venoval tiež grafike, ilustrácii a plagátu. Jeho dielo vyvrcholilo humanistickými kompozíciami spájajúcimi lyrické, baladické a dramatické videnie sveta.
