Jednak by to nebolo ani technicky možné vzhľadom na fakt, že diela sú zapožičané zo zbierok jednotlivých súkromných zberateľov, ale aj preto, že skupina už v období, keď vznikla združila osobnosti veľmi rôznorodých charakterov aj umeleckého prejavu. Je preto pochopiteľné, že sme sa snažili urobiť výber, ktorý skôr poukazuje na jedinečnosť a osobitosť jednotlivých umelcov a ich osobný umelecký vývin, ale zároveň aj na možné súvislosti v ich tvorbe a predovšetkým nadväznosť na dielo M. Galandu, k výtvarných princípom, ideám a mysleniu ktorého sa všetci na počiatku prihlásili.
Skupina Mikuláša Galandu sa po prvýkrát ako celok prezentuje svojou výstavou v decembri 1957 v Žiline. Katalóg k výstave je uvedený spoločne podpísaným vyhlásením všetkých členov skupiny s jasnou orientáciou na odkaz slovenskej moderny, predovšetkým diela M. Galandu, Ľ. Fullu, M. A. Bazovského a C. Majerníka, ktorému sa v neskoršom období pripisuje úloha akéhosi manifestu. V období svojho vzniku mala skupina 11 zakladajúcích členov: Andrej Barčík, Róbert Dúbravec, Zdeno Horecký, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Miroslav Marček, Milan Paštéka, Ľudovít Štrompach, Ivan Štubňa, Pavol Tóth a ako hosť s nimi vystavoval Ever Púček.
Na 2. výstave v novembri 1959 sa skupina predstavila v novom zložení: A. Barčík, A. Čutek, V. Kompánek, R. Krivoš, M. Laluha, M. Paštéka, I. Štubňa a P. Tóth. Ani toto zloženie však neostalo definitívne, členská základňa sa zmenila ešte raz, na 3 výstave v Bratislave v roku 1962 s nimi vystavoval Andrej Rudavský, ktorý sa stal aj členom a Rudolf Fila. Ďalšia výstava sa konala v Bratislave a Prahe v roku 1965, poslednou spoločnou výstavou galandovcov bola výstava v Berlíne v roku 1968 v koncepcii Ivy Mojžišovej. V skupine sa stretli ľudia rozdielni povahovo ale aj tvorivými aktivitami. V úvodnom prehlásení síce píšu, že skupina „vznikla z vnútornej potreby navzájom si blízkych výtvarníkov, ktorí sa v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu stretli v estetických názoroch na jednej základni.“, podstatným sa však ukázalo predovšetkým vedomie spojenectva a akejsi súdržnosti, ktorým sa navzájom podporovali pri hľadaní a nachádzaní moderného výtvarného výrazu a pri presadzovaní nového pohľadu na ciele a podstatu umenia. Hoci ich „program“ sformuloval len tie najvšeobecnejšie princípy o základných potrebách výtvarnej tvorby, ich diela v nadväznosti naň oddelili sa od oficiálnej, politicky preferovanej línie socialistického realizmu. Ich východiskom sa stalo „umenie pevných a prostých tvarov, aké si vynucuje civilné prostredie dneška“, ktoré súviselo s prihlásením sa k dielu Fullu a Galandu, v ktorom mohli mladí umelci nachádzať podporu na ceste ku konštruktívnemu, stavebnému ako základnému princípu diela. Galandovci, ktorí sa odmietli začleniť do dobového „prúdu“, lebo „netlmočí verne a v plnom rozsahu pocity moderného človeka“ však zároveň obnovili vedomie súvislostí a nadviazali na výtvarné tradície ranej moderny.
Ich vystúpenie je zároveň aj návratom k svojbytnosti výtvarného prejavu, k autonómnosti moderného umenia, maliarskeho i sochárskeho výrazu a formy.
Imro Weiner-Kráľ, často písaný tiež Imrich Weiner-Kráľ sa narodil 26. október 1901 v Považskej Bystrici, zomrel 11. Augusta roku 1978 v Bratislave. Bol slovenský maliar a grafik. Taktiež bol najoriginálnejším predstaviteľom slovenského výtvarného nadrealizmu a secesného expresionizmu. V rokoch 1919–1922 študoval na Českom vysokom učení technickom a na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe architektúru a maliarstvo. Od roku 1922 na Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe. V roku 1923 prešiel na Akadémiu výtvarných umení v Berlíne. Od roku 1924 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži. V Paríži tiež krátko pôsobil v ateliéroch Colarossi a Grande Chaumiére. Odtiaľ sa už roku 1924 vrátil na Slovensko. Žil v Považskej Bystrici. Potom v rokoch 1929–1932 žil v Bratislave, neskôr v Berlíne. V roku 1936 usporiadal v Bratislave prvú nadrealistickú výstavu spolu s maliarom F. Malým. V roku 1938 sa rozhodol emigrovať do Paríža, kde sa zapojil do protifašistického odboja. V roku 1950 bol však z Paríža vyhostený. Po tomto žil krátko v Prahe, Považskej Bystrici a nakoniec až do svojej smrti v Bratislave. Vo svojich dielach zachytával za pomoci snových symbolov život na slovenskom vidieku, tematizoval svoj židovský pôvod a spoločenské problémy tej doby. Okrem maľby sa venoval tiež grafike, ilustrácii a plagátu. Jeho dielo vyvrcholilo humanistickými kompozíciami spájajúcimi lyrické, baladické a dramatické videnie sveta.
Vyše dvesto majstrovských diel zo zbierok takmer tridsiatich domácich a zahraničných inštitúcií a zberateľov je reprezentatívnou vzorkou fenoménu známeho ako Košická moderna.
Pri zabezpečovaní vystavovaných diel na túto výstavu a pri jej financovaní sa významnou mierou podielala práve aukčná galéria Art Invest z Bratislavy.
Olejomaľby, grafiky, pastely, perokresby, unikátne originály plagátov Antona Jassuscha, Konštantína Bauera, Alexandra Bortnyika, Františka Foltýna, Gejzu Schillera, Eugena Króna a ďalších nenechajú nikoho na pochybách, že Košice boli v 20. rokoch minulého storočia významným centrom moderného umenia.
„Košice boli medzi dvoma vojnami jednoznačne rovnocenným kultúrnym bodom v porovnaní s Parížom, Prahou, Weimarom, Viedňou či Budapešťou. To, že zatiaľ na mape významných kultúrnych centier Európy neexistujú, sa dá napraviť. Práve to je naším cieľom,“ hovorí kurátorka výstavy Košická moderna a jej presahy, kunsthistorička Zuzana Bartošová.
Výstava v zrekonštruovaných priestoroch Východoslovenskej galérie bola otvorená od 12.12.2013 do 18.5.2014.
