Pop art nebol len oslavou pop-kultúry.
Politika zrejme nie je to prvé, čo nám zíde na um, keď sa povie pop-art. Tvorba veľkých hviezd, akými boli Lichtenstein, Warhol či Rosenquist, bola skôr oslavou pop-kultúry ako kritikou konzumnej spoločnosti.
Ich tvorba reagovala na novovzniknuté vizuálne prostredie, charakteristické záplavou obrazov v čase absolútneho boomu masmédií a reklám. Pop-art zámerne kopíroval ich prvky, umocňoval silu ich pôsobenia a zároveň latentne poukazoval na ich manipulatívnu moc.
Výstava The World Goes Pop, ktorú 17. septembra otvorili v londýnskej galérii Tate Modern, však neukazuje slávne diela pop-artu, ktoré už poznáme. Naopak, mapuje aj jeho menej známe formy z rôznych kútov sveta. Medzi šesťdesiatimi piatimi autormi zo Severnej a Latinskej Ameriky, Ázie, Indie, Blízkeho východu a Európy sú aj slovenskí umelci – Jana Želibská a Jozef Jankovič. Aj ich diela svedčia o tom, že ak je reč o pop-arte, nemusí ísť nevyhnutne len o oslavu pop-kultúry, ale, napríklad, aj o politiku a spoločenskú kritiku.
Pop-art na Východe
Kniha Pop Art, v ktorej Lucy Lippardová v roku 1966 zmapovala tento nový prúd, bola predzvesťou dlhodobej hegemónie angloamerického pop-artu. Aj ona sa európskej tvorbe venovala len okrajovo. Americký pop-art úspešne vládol v komerčných galériách a bojoval o uznanie kritikov. Ten európsky bol skôr umením politického protestu prezentujúceho kritický obraz spoločensko-politických vzťahov v časoch studenej vojny.
Zatiaľ čo americký pop-art obsahovo pracoval s materiálom masmédií v rámci kultúry konzumu, pop-art vo východnom bloku kriticky narábal s prostriedkami komunistickej propagandy. Hlavnou témou bola túžba po slobode prejavu v tvrdo cenzurovanom prostredí.
Príkladom sú diela ruských výtvarníkov Komara a Melamida, ktorí v roku 1972 použili na označenie svojej tvorby termín soc-art ako kombinácie umenia socialistického realizmu a pop-artu. Ich rané diela, napríklad hamburger vyrobený z pomletých novín Pravda, pracovali s ideológiou ako komoditou. Maďarský výtvarník Sándor Pinczehelyi v dramatickom autoportréte Kosák a kladivo (1973) zašiel v irónii ešte ďalej. Hoci bolo jasné, že išlo o kritiku ideologickej apropriácie, dielo poukazujúce na vyprázdnenosť posvätných symbolov sovietskej moci nebolo možné napadnúť práve vďaka ich realistickému stvárneniu.
Európu v tejto línii zastupuje aj dielo Súkromná manifestácia (1968) Jozefa Jankoviča. Objekt kombinujúci maľbu a sochu je protestom proti režimu, v ktorom sa individuálny postoj potláčal kolektívnym konformizmom. Jankovič hovorí, že dielo vzniklo z odporu k masovým demonštráciám, na ktorých sa nosili portréty Lenina, Marxa, Stalina a Gottwalda. Jeho objekt funguje ako výzva na individuálnu zodpovednosť voči dejinám aj ako vyplazený jazyk kultom osobnosti.
Pop-art má aj ženský rod
K vizuálnej kultúre 70. rokov patrilo aj časté zobrazenie ženského tela. Americký pop-art nebol výnimkou a viaceré výtvarníčky si ho zvolili ako ideálnu formu na vyjadrenie otvorenej kritiky existujúcich rodových stereotypov patriarchálne ladenej spoločnosti. Evelyn Axell, Kiki Kogelnik, Marisol, Ángela García, Eulàlia Grau, Sanja Iveković, Natalia LL, Maria Pinińska-Bereś, Dorothée Selz, Teresinha Soares či Teresa Burga sa rôznymi spôsobmi vyjadrovali k témam ženskej sexuality, rozkoše, subjektivity a objektivizácii v rámci fungovania žien v spoločnosti, ale aj v umení. Veľmi priamo o tom hovorí fotomontáž Marthy Roslerovej Woman with Vacuum, or Vacuuming Pop Art (1967 –72), ktorá kritizuje okrajové postavenie ženských autoriek v rámci pop-artu.
Téme ženského tela ako komodity a erotického objektu mužského vnímania, ale aj oslave sexuality ako životodarného princípu sa vo svojej tvorbe v 60. rokoch venovala aj slovenská umelkyňa Jana Želibská.
V multimediálnom environmente Možnosť odkrývania (1967) hravo vyzýva diváka ako voyeura nazerať na fragmenty nahého ženského tela odkrývaním zácloniek, ktoré ho zahaľujú. Motív ženského tela ako sídla rozkoše a zvodnosti veľkoryso rozvinula pre galériu Václava Špálu v Prahe v environmente Kandarya-Mahadeva, kde dostala naozaj veľký priestor.
Oficiálna kultúra 70. rokov však bola ešte stále prudérna a téma ženskej slasti bola tabu. Na výstave v Tate sú prezentované tri objekty z environmentu Možnosť odkrývania, ktorý bol Želibskej prvou samostatnou výstavou v Bratislave. Medzinárodnej akceptácii autorky pomohla retrospektívna výstava a publikácia v Slovenskej národnej galérii v roku 2012 (kurátorky Lucia Gregorová Stachová a Vladimíra Bungerová) a viaceré prezentácie na konferenciách a sympóziách (Andrea Bátorová, Lucia Gregorová Stachová).
Výstava The World Goes Pop potrvá v londýnskej Tate do 24. januára 2016.
zdroj: Dennik N
