1977, objekt, 58x32 cm, 58x63 cm, značené vpravo dole ,,Mlynárčik", vľavo dole "Restany"
Alex Mlynárčik, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského konceptuálneho umenia, je jedným z mála umelcov socialistického Slovenska, ktorý svojim programom prekonal hranice umeleckých mýtov doby a zasiahol aj do vývoja západoeurópskeho umenia. Mlynárčik vstúpil do dejín slovenskej neoavantgardy ako vytrvalý hľadač „inej strany umenia“. Vo svojich dielach uplatňuje planetárnu imagináciu, rovnako ako zmysel pre ironickú hru s významom, erotickú mystifikáciu i poetickú civilizačnú fikciu. Dôsledne sa snažil dematerializovať podstatu umeleckého diela.
Umelecky i osobnostne determinujúce sa pre neho stalo jeho stretnutie s francúzskym výtvarným kritikom Pierrom Restanym, ktorý o Mlynárčikovi napísal i monografiu. Práve on definoval teóriu Nového realizmu a založil rovnomennú skupinu (1960 – 1964), podľa ktorej všedné, obyčajné veci a skutočnosti vstupovali do výtvarného diela. Do tejto umeleckej skupiny patril aj Mlynárčik a jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Yves Klein.
Alex Mlynárčik sa narodil 14. októbra 1934 v Žilne, kde v druhej polovici 40-tych rokov absolvoval súkromné štúdium maľby u profesora F. Kráľa. 1959-1965 študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení (prof. D. Milly, prof. P. Matejka) a na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. V. Sychra). O Mlynárčikovi je známe, že sa umelecky presadil aj v zahraničí (výstavy v Európe i Zámorí). Už v 60-tych rokoch 20. storočia mal možnosť participovať na najvýznamnejších prehliadkach aktuálneho výtvarného umenia. V rokoch 1967-72 realizoval viacero rozsiahlych projektov nielen na Slovensku, ale najmä v Paríži. Jeho tvorbe sa venovali mnohí významní európski teoretici. Okrem spomínaného Pierra Restanyho i Umbro Apollonio, Jindřich Chalupecký, Michel Ragon, Raoul – Jean Moulin či Henry Périer.
„Áno, založili sme „Hlinené kráľovstvo odinakiaľ – Argillia“. Argillia je pocta človeku, ktorý má svoje malé radosti a starosti. To kráľovstvo sa rozšírilo na celý svet, mali sme prezidenta národného zhromaždenia Pierra Restanyho v Paríži, mali sme veľvyslancov aj ministrov. Vznikla obrovská medzinárodná hra. Podobalo sa to takmer psychiatrickému oddeleniu. Blázni si myslia, že sú králi, alebo aspoň ministri a veria tomu. Aj v reálnom živote som poznal niekoľkých ministrov a fungovalo to rovnako, uverili tomu, že sú ministri. Často trpeli chorobou z moci, keď z jedného dňa na druhý prestali mať funkciu a stali sa obyčajnými ľuďmi. V Argilli išlo o „hru na moc“, nie o reálnu moc a v tom je diametrálny rozdiel. Argillia bola vlastne “ready-made“ štátu.“ (Alex Mlynárčik v interview pre Týždeň 26.7.2008)
