Východoslovenská moderna, sústredená predovšetkým v Košiciach ako centre internacionálne orientovaných modernistických snáh neostala uzavretou kapitolou, ale ovplyvnila celú generáciu mladých maliarov, ktorá dozrela až v neskorších rokoch po odchode viacerých umelcov, ktorí v Košiciach našli azyl počas búrlivej politickej situácie po prvej svetovej vojne.
Sústredenie celej škály umelcov – ľavicových emigrantov z Maďarska, českých a moravských umelcov, nemeckých maliarov a v neposlednom rade domácich osobností výtvarného života vytvorilo v medzivojnových Košiciach mimoriadne inšpiratívnu atmosféru plnú avantgardných podnetov. Vhodné podmienky pre formovanie a ďalšie rozvíjanie týchto modernistických snáh poskytovala predovšetkým súkromná grafická a kresliarska škola Eugena Króna. Pôsobila v Košiciach v rokoch 1921-1927 a vznikla aj za prispenia organizačne veľmi schopného riaditeľa Východoslovenského múzea dr. Jozefa Poláka. Škola usporadúvala každoročne aj výstavy svojich žiakov a okrem vlastného pedagogického prínosu jej nemožno uprieť aj významnú funkciu ako intelektuálneho strediska živého avantgardného hnutia, kde sa stretávali k debatám nielen žiaci ale aj mimoškolskí hostia. Viacerých žiakov z tejto školy možno považovať za akýchsi nasledovníkov a pokračovateľov v smerovaní a princípoch, ktoré načrtlo košické avantgardné hnutie v dvadsiatych rokoch. Za priamych „dedičov“ treba určite považovať Kolomana Sokola a Júliusa Jakobyho, ktorí umelecky dozreli v tridsiatych rokoch, boli však bezprostrednými účastníkmi diania v Košiciach medzivojnového obdobia.
Tŕnistá cesta životom Júliusa Jakobyho.
Július Jakoby sa narodil v roku 1903 v Košiciach a v odbornej literatúre sa zvykne zdôrazňovať skutočnosť, že bol maliarom jediného mesta, resp. že z neho počas svojho života „nevystrčil päty“. Hoci Jakoby nepochádzal z umeleckej rodiny, už na gymnáziu si ilustruje poviedky de Amicisa vlastnými kresbami, pre svojho triedneho učiteľa chce odkresliť veľký oltárny obraz Nanebovstúpenia z Premonštrátskeho kostola a po skončení vojny spamäti kreslí bojové scény. Avšak jeho štúdium na gymnáziu sa komplikuje po vzniku republiky, keď sa vyučovacím jazykom stáva slovenčina a Jakoby za tichého súhlasu maďarských úradov nakoniec maturuje v Miškolci. Tento fakt pravdepodobne nasmeroval Jakobyho na ďalšie štúdia do Budapešti, kde sa zapisuje na vysokú ekonomickú školu, ktorú však okamžite aj opúšťa a keď je aj pokus dostať sa na budapeštiansku výtvarnú akadémiu neúspešný, ocitne sa na súkromnej škole – Slobodnej výtvarnej, kresliarskej a maliarskej škole Artúra Podolínyiho-Volkmana. Nevydrží však ani tam a nakoniec sa zamestná ako úradník v poisťovni. Svoj výtvarný talent hodlá rozvíjať ďalej a v zime 1923 začne chodiť do večerných kurzov v Krónovej škole. Darí sa mu, o niekoľko mesiacov už vystavuje a kritika ho chváli, napriek tomu je aj jeho druhý pokus dostať sa na budapeštiansku výtvarnú akadémiu neúspešný. Až na príhovor priateľa z detstva B. Kontulyho je v roku 1926 prijatý najprv za „volontéra“ a neskôr ako riadny poslucháč do ateliéru profesora. I. Rétiho. Prvý ročník školy dokončil úspešne, no potom ako sám hovorí „akoby uťal – zrazu ma všetko prestalo baviť“. A tak po skončení ročníka opúšťa školu aj Budapešť a natrvalo sa vracia do Košíc.
Skutočný odrazový mostík.
Z najranejšieho obdobia Jakobyho tvorby sa zachovalo viacero kresieb, ktoré dokumentujú nepochybnú technickú rutinu, získanú pravdepodobne sčasti aj v ateliéri E. Halásza-Hradila, takisto grafiky, kresby uhľom a perom, ale už vtedy je zrejmé, že maliarovým médiom bola a vždy bude predovšetkým maľba. Už od počiatku sa v Jakobyho dielach objavuje jeho bezprostredný vzťah k realite života, živý záujem o deje každodenného života a ako doklad akejsi nadväznosti na košickú modernu aj istý druh sociálneho sentimentu. Po smrti svojho otca v roku 1934 prerobí otcovu dielňu na svoj ateliér, kde tvorí takmer celý svoj život a toto miesto sa stáva kľúčovým pre jeho tvorbu. Ťahanovský riadok je dejiskom udalostí, miestom, z ktorého maliar čerpá denno-dennú inšpiráciu sledovaním svojich blízkych. Už v tomto období sa u Jakobyho formuje dôležitá významová línia jeho tvorby, a to subjektívna deformácia pri zobrazovaní a zachytávaní prežitého. Maliar využil prostriedok najvlastnejší a najbližší jeho pozitivisticky orientovanej povahe – grotesku. Dosahuje ju úmyselnou štylistickou neobratnosťou, deformáciou postáv, akousi nešikovnosťou v ich zakomponovaní do príbehu, neúmerným zdôraznením jediného detailu či skresleniami podhľadovej a nadhľadovej kompozície. Je zrejmé, že Jakobyho tvorba nesie stopy rôznych vplyvov, s ktorými prišiel do kontaktu jednak v Krónovej maliarskej škole a jednak počas štúdií v Budapešti, kde ho viedli predovšetkým k väčšej tvarovej disciplinovanosti a k výraznejšej orientácii na využitie svetla, zároveň mu tento pobyt sprostredkoval aj poznanie východísk maďarskej moderny. Evidentná je aj čiastočná náväznosť na košickú modernu, predovšetkým v tématickej orientácii, ale veľkou inšpiráciou, ku ktorej sa sám maliar hlásil bola problematika maľby rozhrania storočí, ktorú pre Jakobyho stelesňoval jeho rodák, akýsi predchodca košickej moderny a zároveň predstaviteľ najčistejšej podoby stredoeurópskej secesie na našom území - K. Kővári-Kačmarik. Vďaka tejto inšpirácii sa Jakoby zoznámil aj s maďarskou secesiou - štýlovo zmiešaným fenoménom odkazujúcim na tradíciu prerafaelizmu a novoromantizmu v kombinácii s nemeckým a francúzskym symbolizmom, a práve táto heterogénna štýlová zmes poskytla mladému umelcovi viac než akýkoľvek iný vplyv skutočný odrazový mostík pre formovanie jeho vlastnej autochtónnej tvorby.
Základná črta modernej maľby.
Jakoby sa zvykne označovať aj ako zmyslový hedonista, a tento jeho prístup sa odráža aj v jednej línii maliarovej tvorby, tzv. hedonistickej alebo aj bonnardovskej. Je prítomná skoro od začiatkov jeho tvorby, nadobúda silu v tridsiatych a štyridsiatych rokoch a v obmenách sprevádza celé dielo J. Jakobyho. Táto zmyslová a zmyselná škvrnovitá farba, dekoratívny kolorizmus, rozjasnená paleta a uvoľnená linka v maliarovej tvorbe reflektuje predovšetkým poučenie maďarským neoimpresionizmom a symbolizmom J. Ripl-Rónaia, a nachádza svoje uplatnenie najmä v nádherných, plnokrvných ženských aktoch s erotickým akcentom. Aj v tomto prípade sa jasne ukazuje základná črta modernej maľby u Jakobyho, a to nový pohľad na skutočnosť aj jej spracovanie novou maliarskou formou. Vplyvy maďarskej secesie a prostredníctvom nej aj západoeurópskeho postimpresionizmu sú zrejmé aj v dielach viacerých predstaviteľov košickej moderny, Jakoby však zdanlivo neguje tieto výdobytky svojich priamych predchodcov, vracia sa k pôvodným, historicky starším podnetom a pokúša sa ich uchopiť a interpretovať novým, svojským spôsobom. Hedonistická alegória nachádza svoje vyvrcholenie v päťdesiatych rokoch , kedy vznikli azda najkrajšie diela s prevažne tradičným mestským motívom, ale aj štylisticky vypointované plenéry s figurálnou štafážou, cirkusové motívy či intímne námety mileneckých dvojíc. Maliar sa už nesústredí na naratívne podanie príbehov a dejov, naopak užíva si optické prednosti námetu, sústredí sa na koloristické a svetelné efekty, rozhodujúcu úlohu tu hrá farebná pasta sýtych tónov. Vrcholom tohto obdobia je spontánna ambícia „len“ maľovať. Jakoby sa definitívne uvoľňuje z obmedzujúcich pravidiel remesla, opúšťa „štýlovosť“ a jeho obrazy dokumentujú čistú radosť z bezprostrednej, uvoľnenej maľby.
Vydedenec novej spoločnosti.
Záverečná časť Jakobyho tvorby je poznačená silným pocitom osamelosti, akéhosi vydedenia zo spoločnosti, neschopnosti nájsť si svoje miesto. Jakoby cíti trpkosť svojho postavenia z menšinovej pozície svojej maďarskej národnosti, ale takisto aj z pozície umelca – reprezentanta výtvarnej avantgardy. Sám seba vidí ako vydedenca novej spoločnosti, ktorý žije mimo hlavného kultúrno-politického či spoločenského života hlavného mesta, kde sa utváral aj charakter výtvarného umenia. Jeho pocity sa odrážajú aj v dielach, a tak sa pozitivisticky, extrovertný Jakoby odvracia od neprajného, cudzieho a nechápavého sveta, uzatvára sa a ponára do seba. Hedonistické alegórie ako oslava života stávajú sa už len okrajovou záležitosťou a do popredia vystúpia intímne diela postavené na extrémnom sebapozorovaní, sprevádzanom trpkosťou a sarkazmom grotesky. Tematický posun maliarovej výpovede ovplyvnila vo veľkej miere aj skutočnosť, že Ťahanovský riadok, v ktorom maliar prežil takmer celý život v rámci prestavby Košíc mizne zo zemského povrchu a šesťdesiatročný umelec je nútený presťahovať sa do malého panelákového bytu, čo len posilní jeho pocit osamenia a vydedenosti zo spoločnosti i známeho prostredia. Pozitívom tejto udalosti je, že zmeny, i keď negatívne, vyprovokovali maliara na sklonku života k novému úsiliu i smerovaniu. Jakoby využíva v plnej miere svoju ohromnú vizuálnu pamäť, z ktorej sa vynárajú obrazy už neexistujúcich výjavov. Pouličný každodenný život, príbehy aj konkrétne osoby vystrieda ich zvnútornená, akoby snová forma – prízraky, vidiny, kúzelníci, atď. bez konkrétneho určenia námetu či prostredia. Tento proces vyvrcholí vytvorením akejsi existenciálnej grotesky, štýlovo maliar oslobodzuje štetcovú kresbu, ruší vzťah farby a kresby a z veľkých plôch čistých nelomených tónov nechá vystupovať detaily rúk, nôh, hláv či očí. Anonymné figúry neskorého obdobia sú deformované, neproporčné, umiestnené v neurčitom, nereálnom priestore, paródia postáv i prostredia podčiarkuje osamelosť, zraniteľnosť ale aj agresivitu, ba až neľudskosť zobrazovaného sveta. Toto záverečné obdobie Jakobyho, jeho snaha o „čistú maľbu“ a príklon k novofiguratívnosti stavia maliara na sklonku života do konfrontácie s generačne oveľa mladšími maliarmi, a Jakoby z nej vychádza bez hanby.
Jakobyho celoživotná tvorba, okrem krátkej budapeštianskej epizódy, bola sústredená výlučne len do Košíc, a hoci to bol istým spôsobom limitujúci faktor, zároveň sa dá konštatovať, že práve tento fakt sa veľkou mierou podpísal na Jakobyho špecifickej, ťažko zaraditeľnej modernosti. Možno práve preto, že prežil celý život v provinčnom meste, neporovnateľnom s metropolami ako Paríž, Mníchov či Budapešť, ktoré mu neposkytlo podmienky veľkomesta a priamy kontakt s množstvom modernistických smerov, rezonujú v jeho diele myšlienky európskeho moderného maliarstva v svojskej, umelcovým vnútorným prežitkom očistenej podobe. Maliarova tvorba, hoci vznikla v určitom druhu kultúrnej osamelosti, nesie všetky znaky kompatibility so súdobými myšlienkovými i výtvarnými prúdmi európskeho a svetového maliarstva, vďaka svoje špecifickosti a autenticite sú však jej analógie so svetovými avantgardami len veľmi približné a Jakoby ostáva stále ťažko uchopiteľným fenoménom slovenskej moderny, v ktorej mu bezpochyby prislúcha výnimočné miesto.
zdroj časopis ANTIK
