1966, olej, tempera, zelená pečiatka, koláž na papieri, 29x45 cm, značené pečiatkou, na zadnej strane „J.K.“
Dielo pochádza z významnej slovenskej zbierky – získané priamo od autora.
V roku 1966 ako „vedľajší produkt“ maliarskej práce inicioval Július Koller sériu „Odpadová kultúra“, v ktorej pokračoval po mnoho ďalších rokov a stala sa neoddeliteľnou súčasťou jeho umeleckej praxe. Metóda tejto mnohopočetnej série spočívala na vyčleňovaní a zbieraní odpadového materiálu, zostatkov z maliarskej tvorby, ako sú papierové palety či miešacie nádoby a ich následnej fixácii na podklad, prípadne aj ich fotografickej dokumentácii. Z papierových zostatkov, použitých albumov, kníh, plagátov, obalov vytváral jednoduché minimalistické kompozície, založené na technike dekoláže a stekania. Kollerovi bola kultúra odpadu prirodzene blízka. Vyplýva to z toho, ako vnímal svoju osobnú situáciu. V kultúrnej situácii odpadu prežil celý svoj život, predstavovala raison d'être jeho umeleckého bytia. Cielene sa odpadom obklopoval. Zbieral podklady s náhodne stekajúcimi škvrnami farby, textílie so stopami po utieraní štetcov, zaujímali ho štruktúry a odtlačky zostávajúce na podložke po strhnutí vrchných vrstiev. Napriek jeho vyjadreniu, že v odpadovej situácii nevzniká veľké umenie ani krásna maľba, Koller v odpade neúnavne objavoval senzibilitu k materiálom a výtvarným procesom. Zbieranie a akumulácia mu umožnili odlišný spôsob rámovania maliarskeho procesu, kam je zahrnuté predovšetkým to, čo sa inak nachádza na okrajoch alebo celkom mimo plochu vymedzenú pre zobrazovanie. Na rozdiel od početnej série Anti-obrazov, v ktorej využíval zásahy latexovou farbou na nájdené textílie s rôznymi dezénmi, aby podrobil konvenčný závesný obraz metódam negácie, „Odpadová kultúra“ nebola sústredená na individualizovaný artefakt, ale treba ju skôr vnímať ako zbierku záznamov. Navyše odpad sa stal dôležitým motívom performancií a fotografických dokumentácií Kollerových kultúrnych situácií. V rámci svojich Antihappeningov prezentoval prírastky priamo vo vlastných rukách pred fotoaparátom, ukazujúc ich nie ako zvecnené produkty, ale zakaždým v situačnej hre medzi subjektom (umelca) a prisvojeným objektom.
